Medard a hodnota manželstva

Vedomý si spoločenských a kultúrnych premien svojej doby, Medard chcel dať manželstvu hodnotu. Chcel, aby sa v manželstve spojil ideál so skutočnosťou. Preto pre cirkev ženatých a vydatých rozmýšľal o nových cestách do budúcnosti.

Aby pozornosť svojich súčasníkov upriamil na ženu, jej dôstojnosť a vznešenosť, zaviedol slávnosť na ktorej sa každý rok jednému dievčaťu, ktoré vybrala obec, dostalo veľkého ocenenia za jej zásluhy a morálny kredit: dievča bolo korunované vencom z ruží (franc. la Rosière). Každoročne sa slávnostne zhromaždila celá miestna obec a rozhodovala o tom, ktoré dievča si veniec zaslúži. Pre každé z nich znamenal veniec vysoké ocenenie, pretože to boli samotní obyvatelia, ktorí hodnotili príkladnosť mladých dievčat. Navyše veniec z ruží bol vložený na hlavu biskupom, ktorý reprezentoval Kristovho posla. Išlo o akési symbolické spredmetnenie lásky, ktorá vyviera z viery. Keď apoštol Pavol adresoval svojmu priateľovi vo viere Timotejovi svoj druhý list, obrazne napísal o víťaznom venci: Dobrý boj som dobojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti ktorý mi dá v onen deň Pán, spravodlivý sudca, no nie iba mne, ale aj všetkým, čo s láskou o akávajú jeho zjavenie (2 Tim 4, 6).

Zavedením slávnosti ružového venca dával Medard do pozornosti verejnosti prácu žien, konkrétne mladých dievčat, ktorá bola v tom čase podceňovaná. Obec sa takto naučila oceňovať ich každodennú námahu a nasadenie za dobro obce. Ľudia sa naučili všímať si ich zápal a nápaditosť, ktoré ich povzbudzovali. Ženy sa naučili vážiť si viac seba samé aj svoju prácu. Túžba po dosiahnutí venca sa tak spredmetnila do práce na osobných vzťahoch a na vzájomnej úcte. Slávnosť viedla k tomu, že dievča sa učilo bojovať samo so sebou, učilo sa rozvíjať a chrániť morálne prednosti, v ťažkých situáciách si zachovať vieru v Ježiša, učilo sa horlivosti a vôbec práci na sebe a na zastávaní spravodlivosti. Toto všetko obyvatelia následne vďačne odmeňovali svojou úctou a dievčatá si túto úctu vážili. Príklad dievčat zase imponoval mladým mužom a to ich motivovalo k čestnosti a spravodlivosti.

Všetko napokon smerovalo k tomu, aby sa upevnil štatút predmanželských vzťahov a v konečnom dôsledku aj samotného manželstva preniknutého evanjeliom. Medardovi sa
podarilo dosiahnuť, aby mladé dievčatá a mladí muži dospeli k tomu, že si sami vedeli správne vymedziť svoje životné ciele. Biskup tak miestnu obec, ako aj ďalšie obce priviedol k hodnotám evanjelia, k hodnotám ľudskosti a k dobrým vzťahom. Aj takýmto spôsobom realizoval vtelenie Božej starostlivosti o milovaný svet. Svojím vlastným spôsobom „spraktizoval“, že cirkev sa cítila ako sviatosť, ako pôsobivé znamenie zachraňujúcej a obšťastňujúcej prítomnosti Boha medzi ľuďmi.

Slávnosť ružového venca by sme mohli prirovnať k dnešnej súťaži „miss“, avšak s tým rozdielom, že sa hodnotila skôr vnútorná krása dievčaťa, jeho usilovnosť, pracovitosť, nápaditosť, vzťahy k druhým ľuďom – a v tom všetkom jeho morálny rozmer. Dievča, ktorému ako znak mravnej čistoty bol na hlavu položený veniec z bielych ruží, dostalo aj materiálny a finančný dar. Takto mohlo byť lepšie pripravené do manželstva aj z hmotnej stránky.Vedomý si spoločenských a kultúrnych premien svojej doby, Medard chcel dať manželstvu hodnotu. Chcel, aby sa v manželstve spojil ideál so skutočnosťou. Preto pre cirkev ženatých a vydatých rozmýšľal o nových cestách do budúcnosti.

Aby pozornosť svojich súčasníkov upriamil na ženu, jej dôstojnosť a vznešenosť, zaviedol slávnosť na ktorej sa každý rok jednému dievčaťu, ktoré vybrala obec, dostalo veľkého ocenenia za jej zásluhy a morálny kredit: dievča bolo korunované vencom z ruží (franc. la Rosière). Každoročne sa slávnostne zhromaždila celá miestna obec a rozhodovala o tom, ktoré dievča si veniec zaslúži. Pre každé z nich znamenal veniec vysoké ocenenie, pretože to boli samotní obyvatelia, ktorí hodnotili príkladnosť mladých dievčat. Navyše veniec z ruží bol vložený na hlavu biskupom, ktorý reprezentoval Kristovho posla. Išlo o akési symbolické spredmetnenie lásky, ktorá vyviera z viery. Keď apoštol Pavol adresoval svojmu priateľovi vo viere Timotejovi svoj druhý list, obrazne napísal o víťaznom venci: Dobrý boj som dobojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti ktorý mi dá v onen deň Pán, spravodlivý sudca, no nie iba mne, ale aj všetkým, čo s láskou o akávajú jeho zjavenie (2 Tim 4, 6).

Zavedením slávnosti ružového venca dával Medard do pozornosti verejnosti prácu žien, konkrétne mladých dievčat, ktorá bola v tom čase podceňovaná. Obec sa takto naučila oceňovať ich každodennú námahu a nasadenie za dobro obce. Ľudia sa naučili všímať si ich zápal a nápaditosť, ktoré ich povzbudzovali. Ženy sa naučili vážiť si viac seba samé aj svoju prácu. Túžba po dosiahnutí venca sa tak spredmetnila do práce na osobných vzťahoch a na vzájomnej úcte. Slávnosť viedla k tomu, že dievča sa učilo bojovať samo so sebou, učilo sa rozvíjať a chrániť morálne prednosti, v ťažkých situáciách si zachovať vieru v Ježiša, učilo sa horlivosti a vôbec práci na sebe a na zastávaní spravodlivosti. Toto všetko obyvatelia následne vďačne odmeňovali svojou úctou a dievčatá si túto úctu vážili. Príklad dievčat zase imponoval mladým mužom a to ich motivovalo k čestnosti a spravodlivosti.

Slávnosť ružového venca by sme mohli prirovnať k dnešnej súťaži „miss“, avšak s tým rozdielom, že sa hodnotila skôr vnútorná krása dievčaťa, jeho usilovnosť, pracovitosť, nápaditosť, vzťahy k druhým ľuďom – a v tom všetkom jeho morálny rozmer. Dievča, ktorému ako znak mravnej čistoty bol na hlavu položený veniec z bielych ruží, dostalo aj materiálny a finančný dar. Takto mohlo byť lepšie pripravené do manželstva aj z hmotnej stránky.